CIRI - Cooperation on Improvement of Refugees Integration

11.06.2019

Na facebookovej stránke na mňa vyskočil príspevok o projekte v Grécku. Po rozklinutí som sa dozvedela, že projekt je zameraný na tému o utečencoch a prácu s nimi. Síce som s nimi nemala nikdy reálnu skúsenosť, téma ma natoľko zaujala že som sa neváhala prihlásiť . Po pár dňoch mi naša slovenská organizácia Youth for Equality odpísala, že ma na projekt vybrali . Projekt sa konal v meste Ioaninna, o ktorom som nikdy nepočula a popravde som si myslela, že to bude Bohom zabudnutý kraj. Letela som z Viedne do Solúna, kde som noc prenocovala. Tam som sa zároveň pripojila k ďalším trom členom projektu, ktorí boli pôvodom zo Sýrie. Hneď na úvod ma tým uviedli do deja na tému utečenci a rozpovedali príbehy o ich úteku z krajiny. Ich cieľová krajina bola Nemecko, kde už žijú 4 roky. Zo všetkých troch šla neskutočná pokora. Na rozprávanie sme mali času dosť, keďže nám ušiel autobus a druhý nám išiel o 4 hodiny neskôr. Cesta do Ioanniny trvala 3 hodiny. Keď sme dorazili, privítali nás v hoteli kde sme mali stráviť všetky dni projektu. Hneď sme sa so všetkými zoznámili a pobrali sa spať po náročnej ceste. Prvý deň projektu sme sa všetci oťukávali a snažili sa zapamätať si mená ostatných participantov. Poviem Vám že zapamätať si 40 mien z 11 rozličných krajín nie je vôbec jednoduché. Na druhý deň sme začali riešiť problematiku o utečencoch. V každej krajine sú iné zákony a tak každý jeden z nás priniesol nové, obohacujúce informácie s ktorými sme neskôr pracovali. Neskôr sme boli pripravovaní na návštevu utečenckého kepmu, ktorý sa nachádza priamo v Ioannine. Našou úlohou bola interakcia s deťmi. Pripravili sme si pre nich rôzne zaujímavé úlohy a hry. Nie všetky deti vedeli anglicky, preto je veľmi dôležité vedieť komunikovať neverbálne. Do hier sa zapojilo asi 50 detí vo veku od 3 až do 10 rokov. Najviac sa im páčilo maľovanie na tvár. Pre mňa osobne bol najkrajší pocit vyčarovať im úsmev na tvári. A ešte krajšie bolo to, že oni ho vyčarovali mne. Doslova ma naplnili láskou. Do hier sa zapojili aj niektorí rodičia. Som rada že sme kemp navštívili. Človek si potom čoraz viac uvedomuje skutočné ľudské hodnoty. Deň po tom sme mali diskusiu o utečeneckých táboroch v Grécku. O tom aké etnicity migrujú najviac a aké hlavné dôvody ich nútia opustiť rodnú krajinu. Večer sme si k tomu pozreli film Human flow, ktorý nám nádherne opísal celú situáciu. Odporúčam ho pozrieť každému. Po filme ostalo v sále iba hrobové ticho. Snímky boli natoľko silné, že nejedno oko ostalo suché. Príbeh opisuje rôzne migrujúce skupiny, situácie, život v stanoch, brodenie sa vodou v sychravom počasí a podobne. Ďalší deň sme mali voľné dopoludnie. Rozhodli sme sa požičať si auto a navštíviť Grécky kaňon. Už to pre mňa nebol Bohom zabudnutý kraj ale jedná prenádherná krajina. Zvolili si ma za hlavného šoféra, čo bola moja prvá skúsenosť za volantom v zahraničí. Najprv som sa obávala ale nakoniec som bola rada za túto skúsenosť. Kaňon bol priam skvostný. V ňom sa rozjímala mala dedinka a domy v nej boli postavené z kameňa. Všetci sme sa prechádzali s otvorenými ústami. V pozadí sme mali panorámu hôr, ktorých vrchy boli pokryté snehom. No povedzte, kto by čakal v Grécku na konci mája sneh ? V zime sa tam dokonca lyžuje. Po návrate sme sa znova vrhli do našej hlavnej témy. Každý si pripravil krátku prezentáciu o našej vysielacej organizácii. Večer sme sa šli pozrieť na sídlo gréckej organizácie Youth Center of Epirus, ktorá projekt organizovala. Tam sme si spoločne zahrali rôzne hry. Je to nesmierne obohacujúce nadobúdať priateľstvá z rôznych kútov sveta. Zdieľať poznatky o našich krajinách, učiť sa nové veci, zdokonaľovať sa v angličtine a snažiť sa vysloviť slová napríklad po hebrejsky. K tomu všetkému bol vytvorený kultúrny večer. Každý z nás prezentoval svoju krajinu. Ochutnávali sme rôzne jedlá od poľskej klobásy až po moldavskú čokoládu. Ukrajinský tím nám predviedol ľudový tanec. Ja som si napríklad pripravila krátky kvíz, v ktorom sa hralo o skvelé ceny. Hlavná cena bola naša dobre známa - horalka. O tom ako bolo, čo všetko sme sa naučili, aké poznatky mi projekt priniesol by som mohla písať do rána. Avšak nikto nemá rád dlhé príbehy. Som neskutočne vďačná za to, že som sa mohla projektu zúčastniť. Spoznala som ľudí ktorí majú obrovské žeravé srdcia. Starajú sa o blaho ostatných, či je to človek z Afriky alebo ich krajan. Majú odhodlanie pracovať na tom, aby sme žili v lepšom svete - vo svete mieru. A taký by sme mali byť všetci. Každý jeden z nás. Nepozerať sa len na seba. 

A tak jedno veľké Ďakujem patrí organizátorom projektu, organizácii Youth for Equality a najmä všetkým zúčastnením !!!

ĎAKUJEM

Lucia Petríková